reklama

Rajtabora a Michal

- Aaaa, uz ide, neobsedi doma, Rajtabora. - Takto nezne oslovoval moj dedko babku, ked vysla vyobliekana zo dveri s kabelkou v ruke. A mal pravdu, ta dlho doma neobsedela. Niekedy ide do varosa ku krajcirke, inokedy pozriet cetku mihalovsku (tetu z Michaloviec), ci cetku trebisovsku (tetu z Trebisova). Vzdy sa nieco najde. Ak ju povinnosti nepustili, tak aspon telefonovala. Tej, onej, tamtej. Ak by boli vtedy mobily, tak z nej maju mobilni operatori radost.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Ale ani raz som ich nepocula hadat sa. A ze som tam stravila rokov. Moja babka dedka nezne oslovovala moj Michal a dedko babku Marca. Len ked sa vychytila na potulky (nikdy to nebolo dlhsie ako jeden den), tak to bola Rajtabora.

Mama musela nastupit do prace, ked som mala 11 mesiacov, ale moji starki nepripustili ziadne jasle. Dedko bol od mladeho veku na invalidnom dochodku s tazkou astmou a chorym srdieckom, babka este pracovala, ale snad zvladnu vychovat babatko. Byvali totiz 120 km od mestecka, do ktoreho sa vydala ich dcera. Neviem, ako sa mama zmierovala s tym, ze som tak daleko a vida ma malo, ale mohla si byt ista, ze mam vsetku lasku sveta.

Penazi tam nikdy nebolo nazvys, dedkov invalidny dochodok bola almuzna (mozno na chleba na mesiac), a babka, ako kazda zena, sa rada paradila. Ta a ta ma novy gerok (kabat), taky paradny, a moj dedko vedel, ze aj babka by taky chcela. Povedal jej, aj ty si kup. Nikdy nehovoril, tam mas plnu skrinu. Ved nech sa paradi, kym on este zije.

Dedko mal na dvore vsetko. Od sliepok cez vystavne holuby az po 50 rodin vciel. Stalo to dost vela usilia, aby stihol vsetko obriadit, nakrmit, poprezerat. Z rozpravania viem, ze ak potreboval na dlhsie na dvor, dal ma do posielky, strcil do ruk noviny a povedal mi, ze sa ide pozriet na vcelicky. Vraj som vydrzala "citat" aj 2 hodiny. Kazdu chvilu pribehol, ci je vsetko v poriadku, ale tak, aby som ho nevidela a smial sa, ako drzim rozprestrete noviny pred sebou, tvarim sa vazne a mrmlem si popod nos.

Ak potrebovali na pole, posadili na do "kolky", pribalili maca a vylet sa mohol zacat. Na poli ma posadili na deku, maciatko strcili do ruky a kludne mohli okopavat. Vyhrala som sa s macatom, kym vsetko nespravili. Ked som bola starsia (3 rocky) mala som frajera, Martinka, o rok starsieho. Hovorili sme si, ze sa spolu ozenime, ked budeme velki. Tyzden budeme byvat u babky, tyzden u nich, tyzden v meste u mojich rodicov. Hravali sme sa u nas na dvore, aj k susedom (jeho tete) sme mohli, to nas dedko videl od branicky ako sa drzime za rucky a popri kraji cesty sa vedieme. Nemohli sme akurat sami az k nim domov, lebo to bolo za zakrutou a by dedko na nas nedovidel.

Bola som nahnevana na rodicov, ked ma z tohto pozemskeho raja odviedli do skolky, do mesta. Babka s dedkom daleko, v skolke mi nespravili "nadrobene", lebo netusili, co to je (nadrobeny rozok v teplom mlieku mi robieval dedko na ranajky), ziaden dvor so zvieratstvom. Jedine, cim zabodovali, bolo splachovacie WC. Nevidane cudo. U starkych bol klasicky budar a tu, hla, aky zazrak. Splachovala som ho tak dlho, az kym som nakoniec nedostala par vychovnych na zadok, ze to nie je na hranie. A este vytah bol novota, ale len dovtedy, kym som sa nezasekla.

Na prazdniny som nechcela nikam inam, ako za mojou babkou a dedkom. Dedko sa zvykol smiat, ze je to ako ked pustite psa z retaze. Predsa len cely rok zatvoreni v bytovke a tam, na dedine volnost, sloboda.

Dedko vonal po mydle, vosku a mede. Aj ked je uz vela rokov v nebicku (ak nejake existuje, on tam urcite je), ked si ho vybavim, rozpamatam sa zaroven na jeho vonu.

Ked sa vyklubabo holuba, zavolal ma do voliery a ukazal mi niekolkominutove neoperene telicko s velkou hlavkou. Ked ma stipla vcela, ukazal mi, ako ju podrzat na dlani (hrdina bol pre mna preveliky, lebo ju dokazal udrzat aj na jazyku a nestipla ho). A ze ked sa budem ohanat ruckami, vcielka sa zlakne a pichne ma a zomrie. Vtedy som sa rozhodla, ze budem vcelarkou. A tak som zacala dedkovi "pomahat" s vcielkami. Dostala som na hlavu vcelarsku "helmu" a pomahala som mu vykurovat ule. Ale len do tej doby, kym som na zahradu nevybehla s cerstvo umytymi vlaskami. To som sa napriek vsetkym varovaniam plieskala rukami na vsetky strany a utekala do bezpecia domu. Odvtedy som prechadzala okolo ulov s este vacsim respektom a byt vcelarkou som uz nechcela. Ale lubila som sisacky. Ked sa dedkovi pri stacani medu potrhal plast, dal ho do hrnca a vsetky deti z ulice sme mali hostinu. Vysisavali sme z platu med a zuli to ako zuvacku.
Aj mi ukazal zazrak. Podrzal okuliare nad novinami a oni zacali tliet. Este sa pamatam, ako som raz prisla so strachom z mesta. Co mi ten dedko povie. Zobrali ma na "vylet" starsie dievcata. Vyfasovala som od dedka vreckove 5 Kcs. Jedine, co mi prizvukoval bolo, ze musim s peniazkami hospodarit a minut mozem len tolko, kolko mam. So strachom, co mi ten moj dedko povie, som mu vravela, ze som si pozicala korunu. Natiahla som ruku so svojim pokladom a vysvetlovala, ze som pozrela kazdu knizku v knihkupectve, a tato bola najlacnejsia, ale stala 6 Kcs. Prva knizka, ktoru som si sama kupila. Bol to Jano od Frana Krala a ja som mala 6 rokov. Dedko ma pohladkal po hlavke, potlacil usmev a povedal, ze on teda tu korunu pojde vratit.

Babka sa starala, aby sme mali vzdy plne bruska toho, co mame najradsej. Parene buchty s makom, lokse (pecene na piecke), ryza s mliekom, zameska. To boli hostiny. Vzdy sa nas vecer spytala, co chceme na ranajky a kym sme vstali, cakali nas dobroty na stole. Rovnica - starala som sa dobre o deti sa rovna pribrali cez prazniny aspon 5 kg - u nej platila dokonale.

Kedze dedko bol chory, zvykla babka zavolat z prace, ci je vsetko v poriadku. Len sme nemali radi, ak prvy telefonat bol rano o siedmej. Telefon vyzvanal dovtedy, kym sme ho nedvihli. A na druhej strane sa ozvalo: Spite deti? Spite. A dedko je na dvore? Pocujete ho? Ale vzdy, ked sa z nej vracala, na nas myslela. Ci keksikom, alebo nanukom.

Aj sa ma moja starka pokusala obliekat do sukni. Co sa mojej mame, jej dcere nie a nie zadarit, zobrala si na plecia ona. Musim povedat, ze bez vacsieho uspechu. Jedine, v com uspela, bola dohoda, ze v nedelu do kostola pekne pojdem v sukni. Tento druh oblecenia sa v mojej batozine nevyskytoval, ale to ju netrapilo. Prvy tyzden prazdnin bezala ku krajcirke a este aj dohodla, aby ta prva sukna bola hotova hned k nedelnajsej omsi. Pohundravala, ze iba furt tie teple nohavky na nej (preklad: rifle - boze, to bol prepych ich mat, nosila som ich do totalneho rozodratia), nie ze by jak ostatne dzifcata sumne suknu oblekla.

Domov nas babka zvolavala svojskym sposobom. Postavila sa na "nasypok", zakricala nase mena a posolstvo ako OBED, DOMOV. Nech sme boli na ktoromkolvek konci dediny, a nahodou by sme jej hlas nepoculi, vzdy sa tam nasiel niekto, kto jej posolstvo odovzdal dalej.

Pred prednymi oknami domu sa tahal vinic.
Ked som uz bola pubertacka a zacala som chodit na dedinske diskoteky, babka stala skryta za vinicom a cakala, kto ma pride odprevadit. Ak som nechodila a hudbu uz pocut nebolo, vybrala sa v nocnej koseli rovno pred kulturny dom a koho stretla, toho sa pytala, ci ma nevidel. Co vam poviem, hrozna hanba.

V poslednu jesen dedkovho zivota bola bohata uroda. Nikto si nepamatal, ze by bola taka velka niektory rok predtym. A ani potom. Vsetky jeho stromy sa mu podakovali za starostlivost. Leta sa uz dedko nedozil.

Ale to som ja uz bola akurat v puberte, vedela som pomoct s domacnostou, na poli a tak nase prazdninovanie pokracovalo u babky dalej. Az kym som neodisla do velkeho mesta.

Po smrti prastarkej zostala babka v dome sama, hospodarstvo potrebuje gazdu, a tak sa tam nastahovala sesternica s rodinou.

Musim priznat, ze zavidim jej detom, ze su este deti, maju tam moju babku, ktora im navari a napecie, co im na ociach uvidi. Do tych cias by som sa hned vratila. A verim, ze raz, ked vyrastu, a starka uz nebude medzi nami, ocenia, aku velku lasku a starostlivost od nej mohli prijimat a ake krasne a bezstarostne detstvo si uzivali.

Miriam Vysna

Miriam Vysna

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  0x

obycajny clovek Zoznam autorových rubrík:  Londyn trochu inakMoj manzelZ ineho sudkaspomienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu